Federalizovaná Európa nie je v záujme Ameriky
USA ako kľúčový poskytovateľ bezpečnosti kontinentu by nemali byť len pozorovateľom plánov EÚ.
Andrew A. Michta
Andrew A. Michta je starším spolupracovníkom a riaditeľom Scowcroftovej strategickej iniciatívy v Atlantickej rade Spojených štátov. Názory tu vyjadrené sú jeho vlastné.
Do Európy sa blíži veľká zmena a jej dôsledky pre vzťahy Ameriky s kľúčovými spojencami Washington zatiaľ nezaregistroval.
Európska únia, ktorú poháňa najmä tlak z Berlína a Paríža, prechádza rýchlym tempom najdramatickejšou systémovou transformáciou od svojho vzniku. Chystá sa centralizovať moc spôsobom, ktorý zmení samotnú podstatu bloku a ovplyvní politiku a hospodárstvo kontinentu. Zásadne sa zmení aj spôsob, akým Európa spolupracuje so Spojenými štátmi.
Zmeny, o ktorých sa v súčasnosti uvažuje, zmenia EÚ z konfederácie suverénnych krajín na jednotný federálny celok, ktorého ústredná vláda bude predsedať čiastočne samosprávnym národným štátom. Kľúčovým argumentom zástancov tejto zmeny je, že bez nej by sa blok v dôsledku plánovaného rozšírenia čoskoro stal neovládateľným.
Tieto navrhované revízie zmluvy sa opierajú o tri základné zmeny: zavedenie väčšinového hlasovania, odstránenie práva veta jednotlivých členských krajín, čím sa ukončí princíp jednomyseľnosti, a obmedzenie počtu komisárov EÚ.
Ak sa tieto zmeny zrealizujú, dôjde k radikálnemu preskupeniu moci v EÚ, ktorá sa sústredí v Berlíne a Paríži, keďže najväčšie krajiny budú môcť v podstate vnútiť svoju vôľu celému bloku. Rozsah týchto navrhovaných zmien by bol porovnateľný s tým, ako keby USA zrušili kolégium voliteľov a presunuli svoje volebné procesy na jednoduché väčšinové hlasovanie, čo by v skutočnosti umožnilo najväčším štátom krajiny nerušene riadiť jej politiku.
Zatiaľ čo si však USA túto pripravovanú zmenu zrejme neuvedomujú, v Európe už prebieha proces revízie zmluvy so zásadnými zmenami v 10 kľúčových oblastiach vrátane zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ. Konkrétnym krokom k takýmto zmenám je nedávne schválenie správy Výboru pre ústavné záležitosti, ktorá bude tvoriť vstupný materiál Európskeho parlamentu pre konvent o revízii zmluvy, čo v amerických médiách zostalo zväčša nepovšimnuté. O správe budú hlasovať všetci poslanci Európskeho parlamentu počas plenárneho zasadnutia tento týždeň.
Administratíva amerického prezidenta Joea Bidena sa však k tomuto posunu javila pomerne ľahostajne, možno predpokladajúc, že jednotnejšia EÚ sa stane efektívnejším partnerom, pričom hlavnými partnermi Washingtonu sa stanú Berlín a Paríž (prostredníctvom Bruselu). A vzhľadom na to, že Nemecko je najväčšou a najdominantnejšou členskou krajinou Európy od brexitu Spojeného kráľovstva, na prvý pohľad sa táto politika javí ako zrejmá štandardná pozícia.
Ale zatiaľ čo americkí zástancovia ďalšej centralizácie EÚ radi používajú slávnu poznámku: "Komu mám zavolať, keď chcem hovoriť s Európou?" - otázku, ktorá sa často nesprávne pripisuje bývalému ministrovi zahraničných vecí Henrymu Kissingerovi, nadchádzajúca realita Európy nezodpovedá tomu, ako sa v tom čase administratíva vtedajšieho prezidenta Richarda Nixona angažovala v kontaktoch s kontinentom.
Okrem toho tento pohľad na federalizmus EÚ prehliada hlavný bod, že americká európska politika by sa mala riadiť predovšetkým národnými záujmami a že Washington by mal prispôsobiť konkrétny inštitucionálny rámec podľa vlastných preferencií.
Myšlienka, že "federalizovaná" Európa by bola pre USA jednoduchšia, nie je podložená žiadnymi dôkazmi - najmä tými, ktoré riadi tandem Berlín - Paríž, keďže pozície Nemecka a Francúzska v kľúčových otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa opakovane rozchádzali s americkými. A tak ako v každom spojenectve by USA mali uprednostňovať krajiny, ktorých vnímanie hrozieb a národné záujmy sa najviac zhodujú s ich vlastnými.
V tomto prípade by najnovšie úsilie USA o pomoc Ukrajine malo slúžiť ako návod pre krajiny, ktoré by mal Washington v skutočnosti v Európe vyzvať.
Najväčšie odhodlanie postaviť sa po boku USA na podporu Ukrajiny prejavili krajiny na východnom krídle NATO - od Fínska cez pobaltské štáty, Poľsko a Rumunsko -, zatiaľ čo Nemecko a Francúzsko ich nasledovali s neochotou a najčastejšie zlyhali.
A keďže USA naďalej tlačia na svojich európskych spojencov, aby pokročili vo vyzbrojovaní a budovaní potrebných kapacít na realizáciu troch nových regionálnych plánov NATO, sú to práve tieto krajiny na krídlach, ktoré opäť vedú.
Naopak, Nemecko nedokázalo splniť ani dohodnutý minimálny cieľ 2 % HDP na výdavky na obranu, zatiaľ čo Francúzsko sústreďuje svoje výdavky na projekciu sily v Stredomorí a mimo neho. Preto predstava, že federalizovaná Európa vedená Berlínom a Parížom by viac, a nie menej, reagovala na požiadavky USA na zmysluplné príspevky na odstrašenie a obranu, je len zbožným želaním.
Rozvíjajúca sa politická transformácia EÚ si vo Washingtone zaslúži oveľa väčšiu pozornosť, než akej sa jej dostáva. Navrhované zmeny zmlúv o EÚ vyvolávajú zásadné otázky o tom, ako chcú USA v budúcnosti viesť NATO a ako môžu čo najlepšie využiť spoločné záujmy na kontinente na zníženie bezpečnostnej záťaže za Atlantikom.
Samozrejme, že rozhodnutia o budúcnosti EÚ patria Európe a musia ich prijať Európania. Ale USA ako kľúčový poskytovateľ bezpečnosti kontinentu by nemali byť len pozorovateľom - najmä keď tieto rozhodnutia ovplyvnia ich bremeno kolektívnej obrany v NATO.
Podle jeho slov se summit EU rozhodl také udělit Gruzii status kandidátské země v EU.
Vedoucí představitelé EU se rozhodli prozatím nezahajovat jednání o členství s Bosnou a Hercegovinou s tím, že to vyžaduje „nezbytnou úroveň souladu s kritérii“.
Připravte si své peněženky pro finanční podporu možných budoucích členů Evropské unie.
